Nie dlho potom, čo som svoj plán zrealizoval, som zavolal svojmu bratovi Nickovi. Môj hovor mal slúžiť len na to, aby som sa mu ozval a povedal mu o firme, ktorú som založil. V mojom živote sa vždy dialo veľa vecí - to už poznal.
Nickova reakcia na moju správu ma prekvapila, pretože bol veľmi vážny a požiadal ma, aby som chvíľu počkal. Počul som, ako vstal a zavrel dvere svojej kancelárie. Keď sa vrátil k telefónu, jednoducho povedal: "Chcem sa pridať."
Každému, kto nás, Vic a Nicka, poznal od detstva, by bolo ťažké predstaviť si, že by sme spolupracovali. Bol to predsa ten istý brat, ktorý ma dokázal zdvihnúť jednou rukou (keď sme boli deti) a pravidelne ma trápil hrozbou, že mi na hlavu položí pavúky.
Nebol som si istý, čo mu mám povedať. Môj brat a ja sme mali pevný, dospelý vzťah, ale od nášho vysokoškolského ukončenia sme sa vydali veľmi odlišnými cestami. Hoci sme si dobre rozumeli, nevedel som, aké by to bolo pracovať spolu. Po zamyslení som však vedel, že nikomu by som nikdy viac nedôveroval, že mi kryje chrbát, ak by sa veci pokazili.